Ďakujeme za nepochopenie. Usmievajme sa prosím!

Pravdepodobne nikto kto pozná rieku Váh na Borovej Sihoti pod sútokom s Belou a pozrie si pár fotiek dolu, neostane ľahostajný tomu čo sa v tejto lokalite práve udialo a deje pred našimi očami.

Je kriticky dôležité si uvedomiť, že toto nie je problém rybárov a pár ochrancov, ale problém nás všetkých. Vzájomné obviňovanie nám tu nepomôže, a nemá zmysel. Naša spoločnosť ako celok potrebuje nájsť novú cestu a znovu nabrať sily a múdrosť, aby sme predchádzali tak zásadnému a hlavne nezmyselnému zásahu ako sa udial v tejto jedinečnej a dovolím si tvrdiť jednej z najkrajších častí rieky Váh na Slovensku medzi mestami Liptovský Mikuláš a Liptovský Hrádok.  Umožnili sme vzniknúť dielu ktoré nemá absolútne žiadny prínos pre ľudí z hľadiska energetiky, riešenia otázky obnoviteľných zdrojov a ani z hľadiska ekonomického. Bohužiaľ odobrili sme ďalšie dielo malej vodnej elektrárne, mimochodom už štvrté tohto druhu na 10 km rieky Váh, ktoré naopak zásadne negatívnym spôsobom ovplyvňuje ekosystém danej lokality, jeho kolorit, obrovským spôsobom limituje možnosti rekreačného a ekonomického rozvoja. Strácame ďalší dôležitý kus skladačky ktorý dlhodobo spríjemňoval a skvalitňoval život miestnych ľudí a predstavoval bohatý potenciál k rozvoju lepšieho života ak by sme rieku a prostredie ako spoločnosť vedeli ochrániť, využiť  a kultivovať s rozumom.

Martin Seligman, uznávaný americký psychológ zaoberajúci sa pozitívnou psychológiou, a spokojnosťou života človeka, ktorý radí a pomáha vládam v krajinách ako Veľká Británia, Francúzsko alebo Austrália merať a zveľaďovať kvalitu života ľudí, sa vyjadril, že je presvedčený, že „ekonomika musí nevyhnutne slúžiť kvalite života a spokojnosti spoločnosti a nie opačne.“  Zároveň dodáva, že ak vlády a ľudia sú zameraní a merajú nesprávne ukazovatele ako napríklad HDP pod domnienkou, že práve rastúce HDP v krajine zvýši spokojnosť a šťastie jej ľudí, väčšinou robia nesprávne rozhodnutia a nedosiahnu ani jedno ani druhé a spoločnosť degraduje. Naša vláda a my jednotlivci v slovenskej spoločnosti sme sa až príliš zamerali na ekonomické dobiehanie vyspelých krajín a hľadanie krás a uspokojenia za hranicami. Mal to byť katalyzátor a ukazovateľ našej kvality života a šťastia. Po takmer troch desaťročiach transformácie sme tu doma ale ostali akosi v slepej uličke; ekologicky, kultúrne a hodnotovo zmätení.  Mám pocit, že mnohokrát prestávame vnímať a byť schopní rozpoznať a identifikovať čo prináša prospech spoločnosti a čo náš život robí zmysluplný a plnohodnotný. Naša pozornosť bola odklonená na príliš jednostranné aktivity a ciele, ktoré sa dnes už očividne prejavujú rozsiahlym zásahom do životného priestoru ľudí, ekosystému a nakoniec medziľudských vzťahov a vzťahov obyvateľov k prírode. Z toho všetkého nakoniec čerpá len úzka skupina jednotlivcov, no ako celok naša spoločnosť a prostredie v ktorom žijeme chátra.

BBC pred pár rokmi natočila dokument kde vypočítali koľko ľudí dokáže uživiť naša planéta . Ak by všetci ľudia konzumovali vodu, jedlo a palivo ako priemerný občan v Rwande, Zem by uživila približne 15 mld. ľudí. Ak by každý konzumoval ako priemerný Američan, uživila by 1,5 mld. Dnes na Zemi žije viac ako 7,5 mld. ľudí, to znamená, že sme na pol ceste k životu v Rwande. Čo je ešte viac ohromujúce je, že svetová populácia 7,5 mld. je približne 10% z celkovej odhadovanej populácie ľudí ako ich poznáme, ktorá obývala planétu za posledných 150tis. rokov, najväčia aká kedy na planéte Zem bola. Odhady hovoria, že do roku 2050 nás tu bude 11 mld. Je preto nevyhnutné si uvedomiť výzvu ktorej ľudstvo čelí, výzvu ochrany a obnovy prírodných zdrojov akej čelí naša krajina a to kam úsilie našej spoločnosti potrebujeme nevyhnutne smerovať ak chceme vytvoriť vhodné podmienky pre život ďalších generácií po nás v priestore na ktorý dnes máme dosah, a ktorý formujeme svojou činnosťou.

Či sa nám to páči alebo nie, v súčasnom systéme individualizmu a moci veľkého kapitálu, snahy a tlak o využitie prírodných zdrojov a priestoru na ekonomické účely budú len narastať. Netreba to však vnímať ako neprekonateľný problém, ale skôr ako príležitosť pre nás prebrať iniciatívu, a vytvoriť celospoločenský tlak na všetky zložky spoločnosti. Začať spoznávať súvislosti v prírode a kultivovať prostredie a využívať dostupné technológie tak aby zabezpečili jeho prirodzené fungovanie a obnovu a zároveň aby sme v prírode nachádzali zdroj poznania ako jeden zo základných pilierov pre rozvoj fyzicky, psychicky a kultúrne zdravej spoločnosti. Učiť sa môžeme všade okolo nás, na miestach a krajinách, kde vplyvy ktoré na nás ešte len čakajú už zažívajú ľudia v dnešnej dobe.

Všetky významné mestá boli vybudované na riekach pretože rieka odjakživa prinášala život. Rieka je neodmysliteľná súčasť nášho životného priestoru, formuje ho, vyživuje a osviežuje. Dnes sme to my kto nakoniec formuje rieku a prostredie svojou aktivitou. To ako vnímam rieku ja, a aký nenahraditeľný význam pre nás ľudí má, som písal v predchádzajúcom blogu, Naše Stromy Života.  Bolo by naivné si myslieť, že jej ochranu ale zabezpečí za nás niekto iný, osamotené organizácie alebo vláda plná ľudí závislých na financiách ktorí sa trasú za akýmikoľvek aj špinavými peniazmi, tak ako alkoholik v núdzi za fľaškou lacného a kyslého jablkového muštu. Tiež by bolo naivné si myslieť, že ju ochránime pasívnym prístupom, tým že ju zamkneme za pomyselnú nepreniknuteľný ostnatý drôt a kľúč zahodíme niekam ďaleko a tým veci vyriešime. Vláda nám pod tlakom môže pripraviť „pôdu“ na kultiváciu priestoru, ale bude to spoločnosť, my, kto rozhodne ako s týmto priestorom naložíme, či aktívne pristúpime k jej formovaniu alebo dovolíme aby nás vytlačila úzka skupina ľudí so svojimi vyššími ale často jednostrannými záujmami.

Na Slovensku nie sme v beznádeji. Príkladom nám môže byť napríklad rieka Orava, ktorá získala štatút chránenej krajinnej oblasti, zastrešená niekoľkými legislatívami národného a európskeho významu čo je veľkým prínosom. Napriek tomu trpí našimi zásahmi zo súčasnosti i minulosti a zatiaľ si dovolím tvrdiť, že sme neodhalili jej plný potenciál. (Krátky zaujímavý dokument o tejto rieke od TV DK nájdete tu). Všetkých tých ktorí sa nadchýnali v posledných týždňoch nad tým, že na Novom Zélande dali jednej rieke a celému údoliu nedávno práva občana (článok tu), medzi nami po viac ako 140 ročnej iniciatíve a boji domorodcov, a predbiehali sa s výrokmi o tom, že na Slovensku sa to nemôže stať, že sme zaostalí, musím poopraviť.  Orava je podobný príklad, trochu iné slovíčkovanie, no máme ho tu už niekoľko rokov, len bohužiaľ nám Slovákom to nejak uniklo, lebo to nikto nezverejnil ako bombastický článok na sociálne siete. Pozitíva sa u nás moc nenosia a pritom pozitívnych príkladov by sa dalo nájsť určite viac. Mohli by sme na nich stavať celoplošnú iniciatívu pre realizáciu vhodných foriem súžitia a kultivácie prospešných pre ľudí  a rovnako aj pre ekosystém. Inak sa bude označenie „chránená prírodná oblasť rieky Orava“ a jej podobné rovnať len marketingovej nálepke ala „CE, ISO“ na dovážanom hovädzom mäse z Brazílie.

Nebuďme utopisti a pozerajme sa na svet reálne. Náš životný priestor v strede Európy je príliš malý na tvorbu divokého, izolovaného a nedotknutého prírodného celku, ale je dostatočne veľký, rôznorodý a bohatý na vytvorenie zmysluplného kultivovaného priestoru so svojimi pravidlami, kde na jednom mieste môže žiť a prosperovať človek a príroda v harmónii. Človek je jedinečný tvor s darom myslieť, kreovať a vytvárať úžasné veci, tak ako žiadny iný tvor na zemi. Vieme skladať symfónie, variť skvelé jedlá, maľovať obrazy, vymýšľať nadpozemské príbehy, manažovať obrovské firmy s tisíckami ľudí, stavať úžasné stavby, lietať, komunikovať krížom cez celý svet, či letieť do vesmíru. Skutočne si ideme nahovoriť, že toto je to najlepšie čo na Slovensku dokážeme? Naša životná úroveň a príležitosti učiť sa sú lepšie ako kedykoľvek predtým. Ak zacielime svoju pozornosť a úsilie na aktívnu ochranu prostredia formou zmysluplnej kultivácie pre prospech nás všetkých, určite si poradíme so všetkými výzvami doby. Som presvedčený, že sa to oplatí, že dopyt po zdravom a kultúrnom životnom prostredí u nás je obrovský a rastie. Ja ho vidím medzi ľuďmi všade naokolo, len mu musíme vytvoriť priestor a podmienky s jasnými pravidlami. Ľudia budú nasledovať, máme to totiž v génoch. Môže to byť chýbajúci zmysel pre našu spoločnosť , ktorý nás všetkých nakoniec učiní bohatšími, kultúrnejšími a pokojnejšími navonok i z vnútra. Jednoduchý návod alebo tlačítko na túto instantnú premenu myslenia a existencie však neexistuje, potrebuje ju každý nájsť a vypestovať v sebe samom, začať konať, ísť príkladom ostatným a veriť, že naše úsilie zlepšovať prostredie nakoniec prispeje k lepším vzťahom a plnohodnotnejším životom ľudí okolo nás. Potrebujeme svet ktorý sa viac priblíži k opisu úspechu od JJ Virgin: úspech znamená pre mňa zanechať svet lepším ako som ho našla.

Dnešná doba nám dáva šancu tak učiniť. Môžeme sa poučiť z našich chýb, ešte to nie je koniec sveta. Stále nie je neskoro začať pracovať na správnych veciach.

ww.nahaaku.wordpress.com

Na potulkách okolo Váhu v Liptovskom Mikuláši v zime.

2 1

Naše Stromy Života

Príroda ponúka množstvo stromov života a je na nás aby sme ich objavili, rozumeli ich zmyslu a významu a starali sa o ne.

STROMY(2)

Silná, čistá a zdravá rieka plná života je pre rybárov to čo Strom Života pre obyvateľov drsného miesta v Keni. Poskytuje nám útočisko na oddych, priestor na nabranie nových fyzických aj psychických síl a ochranu pred každodenným páľavou starostí. Je zdrojom nevšedných vzrušujúcich zážitkov, pokoja, inšpiráciou, miestom kde čas prestáva existovať. Len bohatá a živá rieka sa môže stať zdrojom vyššieho poznania a priestorom pre skutočný ľudský pokrok.

Obávam sa, že naše stromy života stále konzumujeme ako balenie čokolády. Úplne sme neporozumeli ich významu. Vyhradili sme si výlučné právo na ich užívanie, nadmerne žneme ich plody a dokonca v množstve prípadov pomyselným stromom života utíname konáre ktorými si kúrime v chladných nociach. Takto oslabené však stromy života strácajú svoju silu, strácajú to všetko čím sú pre nás tak dôležité a potrebné. Ako slabnú oni, slabneme a chátrame i my. Strácame miesto oddychu, miesto kde čerpáme energiu a inšpiráciu. A tak putujeme životom stále vyčerpanejší, chudobnejší a prázdnejší pretože sa nemáme kam ukryť pred páľavou našej doby.

Kondícia a kvalita našich stromov života začína zodpovedným prístupom každého z nás. Poznajme ich, vážme si ich hodnotu a buďme k nim o niečo zodpovednejší v novom roku.

http://www.nahaaku.wordpress.com

10 POZNATKOV zo SEZÓNY 2014

Sezóna 2014 bola pre mňa plná kontrastov, rýdzo rybárskych, ale aj pretekárskych, či trénerských. Priniesla mi tak úspechy a veľa krásnych zážitkov ako aj neúspechy, nové poznatky, a len mi potvrdila niekoľko myšlienok, ktoré sú tu s nami odjakživa.

 2014

  1. Keď dáš, dostaneš. Odmena je však niekedy inde a v inom čase ako by si pôvodne čakal.
  2. Ak nemáš červy-glajchy, tak na preteky na Dunajec do Polska radšej nechoď 🙂
  3. Aj keď vydáš maximálne usilie v príprave, neznamená, že sa neocitneš na úplnom dne.
  4. Nymfový nadväzec s dvomi muchami je minimálne tak účinný ako zostava s tromi.
  5. Po štyri hroty v topánkach na brodenie nestačia 🙂
  6. Vysoké ego je v pretekovom muškárení prekážkou, a predpokladom pádu. Pokora a ochota počúvať a zlepšovať sa je naopak predpoklad napredovania a úspechu.
  7. Nebojuj iného vojnu.
  8. Rovnako ako je treba neustále experimentovať s novinkami, netreba zabúdať na staré a osvedčené muchy a techniky.
  9. Efektívne nymfovať sa dá aj s podstatne ľahšou zostavou ako by si si mohol myslieť. Základ je technika a detaily.
  10. Čo nie je zakázané je dovolené alebo ako sa z rybárov stávajú politici alebo “keď sa dá, klepnime si každú vychádzku po styri. Veď zákon sme neporušili.”
  11. Bonus – Očakávaj neočakávané.
  12. Bonus -Začiatočnícke šťastie naozaj existuje. 🙂

Rýchly prierez mojej sezóny 2014:

V roku 2014 sme tím Liptovský Mikuláš A dosiahli historicky prvý titul z prvej ligy LRU mucha pre MOSRZ Liptovský Mikuláš.

Po asi 15 rokoch som si opäť zachytal na Majstrovstvách SR jednotlivcov. Na domácej vode v LM mi to vydalo na konečné umiestnenie 6.

Po dvoch rokoch intenzívnej prípravy sme s juniormi absolvovali MS v Poľsku, kde sme si vypili kalich horkosti a skončili 8smi z 9 tímov. Verim, ze sa z toho otrepú.

Na pohárovom preteku v Tvrdošíne mi nádejne rozchytaný pretek na celkové 1. miesto prekazila búrka, ktorá neumožnila odchytať posledné 4. kolo. Tak som skončil druhý. Tá istá búrka vzala život mladému poľskému juniorovi, ktorý pretekal z druhej strany Tatier a zmietla ho prívalová vlna. Týždeň predtým sa tešil ako vicemajster sveta v tímoch. Česť jeho pamiatke. 😦

Tohto roku som mal možnosť sprevádzať mladého nadšenca z Mexika. 5 hodov po tom ako som mu ukázal ako chytať na CHaP v Bešeňovej zavesil a následne zdolal dúhaka 65 cm. Začiatočnícke šťastie naozaj existuje. 🙂

….a mnoho iného.

http://www.nahaaku.wordpress.com

Áno, má to zmysel.

Od roku 2011 sa venujem trénovaniu a výchove našich mladých nasledovníkov v juniorskej muškárskej reprezentácii SR. Len tak z nadšenia, vášne k športu, kvôli ľuďom ktorých stretávam a ktorých ešte stretnem. Asi takto nejako začal aj tento blog pár rokov dozadu, z pocitu. Nejeden známy muškár, nechápavo krúti hlavou, prečo venujem čas a často nielen to, len tak pre iných. “Áno, má to zmysel” je moja odpoveď. Vyjadruje to môj pohľad na svet a to akým chcem aby bol.

Keď človek dosiahne určitú hranicu poznania a zručnosti, jediné čo mu ostane, aby mohol postúpiť vyššie je podeliť sa a zároveň konfrontovať svoje skúsenosti a tiež názory s inými. Muškárenie dáva na to nevídane bohatý priestor. My všetci samozvaní muškári sme muškárenie prijali za svoj druhý svet, naše útočisko a priestor, ktorému rozumieme len my, svet o ktorom tak zanietene vieme rozprávať s ostatnými rovnako „vybranými“ donekonečna. S prekvapením sme však postupne zistili, že po tom čo sme dosiahli určité poznanie a zručnosť, nastala aj v tomto našom uzavretom svete istá fádnosť. Keď ryby idú, dokážeme ich „dreť“ desiatky aj stovky za deň a keď nejdú, tak proste nejdú. A štve nás, že nešli a sme sklamaní. Pred pár dňami som úplne náhodne natrafil na článok o údajne úspešnom slovenskom blogerovi Samovi Marcovi. Nedalo mi a vyhľadal som si jeho blog. V jednom z jeho príspevkov veľmi vtipne štartuje úvodom, „žijeme pohodlné životy v nudnom svete, ktorému musíme dať nejaký poriadny, nenudný zmysel. Inak by to totiž znamenalo, že našou úlohou je len tak si žiť a starať sa pritom o dobro svoje a svojich blízkych.“ A rovnako si priznajme, že i my v našom muškárskom svete môžeme časom povedať, že často chodíme pohodlne na nudné rybačky a aj im musíme dať priebežne nejaký poriadny, nenudný zmysel. Niektorí sme sa rozhodli pretekať. Pretekáme aj keď nevyhrávame. Pohundreme a prídeme zas veď ide o body. Niektorí aj vyhráme. To je čas kedy si užijeme svojich päť minút slávy a nadradenosti. Iní si vymýšľame kadejaké rybárske výpravy a dobrodružstvá najlepšie v skupinách, ktoré tomu celému dávajú honos, a fotky s trofejami na facebooku alebo v telefóne zas uisťujú nás a ostatných, že to stojí za to. Nie je však výnimka, že tá najdôležitejšia zápletka týchto výprav sa odohrá večer pri spoločnom posedení s kamarátmi, kde sa popri posledných hmlisto zapamätaných pamätných výpravách preberú vydry, priehrady, ochranári, alebo skorumpovaná vláda. Ak by sme však tieto aktivity nerobili, znamenalo by to totiž, že našou úlohou je len tak si chodiť na ryby, a starať sa o dobro svoje a svojich blízkych. Ísť si klepnúť raz za čas, najlepšie vždy, dáku tu rybku, najlepšie čo najviac, a spokojne odkráčať domov.  No ale to by sme už muškárenie nemohli volať kráľovskou disciplínou medzi rybolovnými technikami. To by už pripomínalo skôr nútený päťminútový sex každý štvrtok o piatej. My potrebujeme vyšší zmysel, postaviť sa na piedestál. Napriek tomu, aj takých tých čo len tlčú ryby po hlave tu máme medzi sebou, a máme ich dosť. Oni nechápu nás prečo ryby púšťame a my sme naštvaní lebo oni tomu nerozumejú, oni ten zmysel muškárenia ešte vlastne vôbec nepochopili. Je vôbec možné, aby bolo toľko nepochopenia v 21. storočí?!

Výnimočnosť dosiahneme len vtedy ak o nej presvedčíme aj dosť ľudí vo svojom okolí. Dnes je rieka v ktorej  sme zabrodení našim ostrovom, rybárska výstroj našim brnením a udica zbraňou. Prichádzame v mieri zo svojej planéty. Aj tak by sa dal definovať pohľad ľudí na nás. Muškárenie je záľuba pre čudákov. My to však vidíme inak. Často krát sa stretávam s názorom muškárov, že muškárenie je životný štýl, životná cesta a hovoria to s tým hrdým tónom v hlase. Iste na tom niečo bude. Sme výnimočnejší, len je v tom malý háčik. Je to výnimočnosť samých pre seba. Vždy ma pobaví, zaujme a aj zneistí výraz tváre ľudí ktorým poviem, že moja záľuba je muškárenie. A potom ich dorazím tým, že som tréner juniorskej reprezentácie. Niektorí na mňa pozrú s rozostrením nechápavým pohľadom, iní sa snažia z toho vykorčuľovať niekoľkými dodatočnými otázkami nie vždy k téme. Ale to nie je ich chyba. Vo všeobecnosti povedomie bežných ľudí o muškárení neexistuje. Nieže by o tom mal každý vedieť, veď neplníme ani stránky bulváru a nie sme ani žiadni kultisti vzývajúci lososovité ryby ako božstvo našich riek. Nevykonávame hromadné samovraždy, nezakladáme pri riekach vatry pri ktorých obetujeme pstruhom mladé panny. Sme len my tichí čudáci, oni obyčajci a medzi našimi svetmi hrubá stena vákua, cez ktorú na nás pozerá a máva pár nezainteresovaných náhodných okoloidúcich na hrádzi rieky, ktorí práve venčia svojho rodinného miláčika.

Prečo by mne, a nám malo záležať na povedomí a na tom ako nás vnímajú ľudia? Prečo by muškárenie malo byť aj niečo viac ako len adrenalín zo záberu a zdolania ryby, z radosti z víťazstva alebo frustrácie z prehry v preteku, alebo o tom, že máme dosť mäsa v mrazničke? Prečo by do tajov muškárenia mali prenikať podstatne častejšie deti a mladí ľudia? No keď už nie kvôli ničomu inému, tak kvôli tomu, že to rozvíja v nás ľudoch vzťah k prírode, spoznávame ju. Rozbaľujeme ju postupne po vrstvách a nachádzame súvislosti medzi našim každodenným konaním a jeho dopadmi na naše okolie pretože sa minimálne v muškárení na chvíľu stávame od prírody priamo závislí.

Pozrime sa na našich nástupcov teda deti. Deti, tak v tom sme my muškári úplne odstrihnutí, uzavretí v našom oblaku vlastnej muškárskej zmysluplnosti a hlavne samoľúbosti, ktorá nám káže si svoj čas užívať len pre seba a tie vedomosti čo sme tak dlho hromadili, si nechať len pre seba. Ešte to nám chýba, vychovávať tu armádu netvorov a oni nám to tu všetko vychytajú. Mladých nemá kto viesť k muškáreniu. Na celom Slovensku máme priemerne okolo sedem a menej detí ročne vo veku od 15-18 rokov, ktorí sa venujú muškáreniu, tažko-horko päť schopných pretekať, keď ich to naučíme. Päť na celom Slovensku! Nehovorím, že majú deti pretekať, je to individuálne, no nevidíme ich vôbec objavovať svet rybárčenia a prírody okolo seba s muškárkou v ruke. A to je pre nás výstraha pretože ak chceme, aby muškárenie malo svoje dôstojné miesto medzi rybármi a v spoločnosti, potrebujeme ľudí, ktorí chápu jeho zmyslu a hodnotám. Kráľovskou disciplínou muškárenie totiž nerobí samotná technika lovu, ani kvetnaté články či fotky v časopisoch, ale postoje ľudí na vode a v organizáciách, ktorí ju reprezentujú. Našim cieľom musí byť pokus o posunutie seba a muškárenia o pomyselný stupienok vyššie, nahliadnuť hlbšie pod povrch vecí a snažiť deťom vytvoriť výživné podhubie, v ktorom by sa vyvíjali a zároveň učili k vášni pre šport a k úcte k svojim revírom a k prírode. Inak ich na vode v dostatočnom počte nenájdeme. A nenájdeme ich ani na vode a ani na miestach, kde sa o tých vodách rozhoduje, aby pozitívne formovali názor okolia a tak zaistili prežitie a budúcnosť toho všetkého čo si dnes my ešte môžeme užívať. Ak zlyháme, znamená to, že nám neostane nič iné len nadávať a nadávať na to ako nám zas zrušili CHaP, máme znečistené rieky bez pôvodných rýb a …veď vieme. Je teda na nás či ostaneme pri chytaní rýb pre ryby, pretekaní kvôli pretekaniu alebo organizovaní výprav kvôli výpravám a uspokojíme sa s tým ako to robíme už pomerne dlho alebo objavíme v sebe novú dimenziu a posunieme druhých a napokon aj seba o niečo vpred a vytvoríme si svet s hodnotami na ktoré budeme môcť byť hrdí a ktoré máme radi.

Áno, má to zmysel.

http://www.nahaaku.wordpress.com

Besenova 6.5.2012

Premenlive pocasie, vodna hladina na maximum, no podarilo sa presvedcit na pakomare aj strimre niekolko nasadenych duhakov. Kaprik dolu zabral na pakomara, a veru vystartoval paradne, potiahol 30 m backingu. Krasna ryba v plnej kondicii. Za povsimnutie stalo neuveritelne hojne rojenie pakomarov k veceru, z ktoreho isli nedavno napustene duhaky doslova zosaliet. Bol to kruzok na kruzku, ale chytit ich bolo priam nemozne.

image

image

image

image

http://www.nahaaku.wordpress.com

Liptovské jalce

Tohtoročná rybačka zatiaľ príliš veľa vzruchu nepriniesla, no tento deň stál skutočne za to. Jalce cca 50-60 cm, lov na oči, na jednu suchú muchu, udica 3m v 3jke a desiatka silón. Konečne vzrúšo na Liptove.

http://www.nahaaku.wordpress.com