Jesenné kolo 1. ligy 2010 na Orave v Dolnom Kubíne alebo ako sa točí “koleso štastia.”

Pôvodne som nemal v pláne písať o jesennom kole 1. ligy 2010 na Orave v Dolnom Kubíne, lebo som mal taký pocit, že nebolo o čom. Jednoducho chytať čerstvého, všežravého a hojne napusteného dúhaka sústredeného v niekoľkých miestach nemá zmysel a ničí akúkoľvek myšlienku, ušľachtilosť a dôstojnosť pretekového muškárenia. A teraz nenarážam na organizátorov tohto konkrétneho preteku, ktorí pravdepodobne za ten konkrétny stav ani nemohli a koniec koncov minulý rok na mojej domovskej vode Váhu v LM bol pretek identický. Minulý rok som preto ani žiadny report z 1. ligy neurobil. Všeobecne chcem poukázať na cestu akou sa pretekanie v SR uberá už niekoľko rokov pretože podobných príkladov či už z pohárových alebo ligových súťaží by bolo neúrekom. A tak na konci dňa po takomto preteku, keď víťazi slávnostne dvíhajú nad hlavu poháre a tí ostatní im gratulujú a podávajú ruky, si každý v podvedomí myslí s úsmevom na tvari o takýchto pretekoch svoje.

Ak sa zameriam len na to čo sa dialo na Orave na vode, tak to možem zhrnúť do niekoľkých slov: Orava je úžasná rieka, hľadina vody lietala hore dole, obrovské množstvo čerstvého konzumného dúhaka, obrovské rozdiely medzi štandami, najvyšší počet chytených rýb jedným pretekárom na kolo 65, najnižší počet 0, priemer na pretekára 13,8 ryby/kolo.

Pre zaujímavosť som do tabuľky vybral niekoľko štatistík. Farebne som vynačil počet rýb chytených v prvom a druhom kole, vedľa nich je umiestnenie v sektore. Kým pretekári, ktorí sa umiestnili na prvých 5 miestach mali výsledky pomerne vyrovnané, už od siedmeho miesta začínajú výsledky medzi jednotlivými kolami výrazne kolísať. Schopnosti či šťastie?

1. Peter ĎURIŠÍK RK 41 1 36 1 2 45560 77 40
2. Daniel GRUĽA BJ 45 2 16 1 3 35880 61 39
3. Peter ŽÚBOR DK A 35 1 25 2 3 34720 60 38
4. Igor HRÍBIK ZA 10 3 65 1 4 42460 75 37
5. Michal BENATINSKÝ HE 16 4 26 1 5 25540 42 36
7. Roman HAZUCHA LM A 50 1 6 5 6 32360 56 34
13. Miroslav ŽUBOR DK A 5 6 22 3 9 16520 27 28
14. Igor FIAČAN LM B 26 4 5 6 10 18900 31 27
17. Štefan NOVOTNÝ ml. SVIT 3 10 45 2 12 27480 48 24
20. Boris DZUREK NO 30 3 3 10 13 19640 33 21

Pre pamätníkov pretek v Liptovskom Mikuláši, jarné kolo 1. ligy na Váhu a jeho krátke no nápadne podobné zhrnutie: pretek sa uskutočnil na druhý pokus kvôli zlým podmienkam, obrovské množstvo konzumného dúhaka a obrovské rozdiely medzi štandami, najvyšší počet chytených rýb jedným pretekárom na kolo 59, najnižší 2.

Keďže druhé kolo na Poprade v Starej Ľubovni ovplynili zlé poveternostné podmienky, odchytalo sa len jedno kolo, a tak jarný „pretek“ na Váhu prakticky rozhodol o konečných výsledkoch v roku 2009 a aj o vypadávajúcom.

Keď sa vrátim späť do 2010, tak vidím dva odlišné pohľady. Kým po Hornáde som sa zamyslel nad tým čo som urobil zle a snažil som sa zhodnotiť situáciu, a poučiť sa, tak na Orave to bolo len jedno zhodnotenie, losy nám nepriali resp. priali. Pri pretekoch ako sa uskutočnili v LM ci na Orave, kde sú rozdiely medzi štandami aj 50 rýb, sa o pretekaní ani nedá hovoriť, vhodnejšie by bolo nazvať túto hru skôr „koleso šťastia.“ Ak mám ako jediný na svojom štande 150 dúhakov schopných zožrať takmer všetko, tak mi nevadí, že mi pri zdolávaní padne aj 50% z nich. Ten čo ich tam má 10, ich môže zdolať všetky a aj tak ma neporazí. Nechcem však spochybňovať výkony a schopnosti víťazov takýchto pretekov, skôr ide o filozofiu pretekania.

Faktor šťastia pri lose a nerovnomernosť rozloženia osádky ryby na štandoch bude vždy. To je údel pretekania a s tým musí každý pretekár rátať. To rozhodujúce čo robí však pretekanie pretekaním je, ale schopnosť a zručnosť pretekára rybu nájsť, chytit a zdolať. Umelým nasadením ryby tesne pred pretekmi, ktorá sa zhromaždí len do pár vhodných miest, absolútne mažeme akúkoľvek súťaživosť medzi pretekármi, ale čo je horšie aj ich motiváciu sa ďalej zdokonalovať.

Je to ako keby si pred tenisovým zápasom hráči mali vylosovať z dvoch rakieť, jednej dobrej a druhej zlej. Môžete byť aj Federer, ale s deravou raketou nevyhráte, skôr vás to deprimuje a časom sa na to vykašlete.

Dnes je často bežné, že do vody sa pred pretekom napustí čerstvá ryba pod zámienkou „aby bolo čo chytať.“ Ak to organizátor spraví pred pohárovým pretekom, budiš. Ľudia súťažia za seba, rozhodnú sa či prídu a zaplatia. Tu však nikto nevypadáva a dnes pri tom množstve pretekov máte bohaté šance na reparát, alebo vylosovanie si svojho šťastného čísla. Ale pri najvyššej tímovej súťaži v SR, ktorá by mala mať aspoň štipku honoru a dôstojnosti, je regulárnosť preteku a vhodnosť výberu trate nevyhnutná. Trávnik pre prvú futbalovú ligu tiež musí spĺňať určité štandardy. Môj skormný názor mi hovorí, že pravidlá a dohody s mestskými organizáciami by mali stanoviť, aby sa aspoň tri mesiace pred ligovými pretekmi s pretekovou vodou nerobilo nič, čo by ovplyvnilo podmienky preteku. Radšej nech sa chytajú 4 ryby na kolo, ale nech to má úroveň dôstojných a skutočných pretekov. Som presvedčený, že nakoniec tým pomôžeme aj k napredovaniu závodného muškárenia na Slovensku, dáme mu dôstojnosť a prestaneme sa hrať na preteky resp. „koleso štastia.“

http://www.nahaaku.wordpress.com

Rozhovor pre Club de pescadores Rio Arga, Pamplona

Tu nájdete google preklad mojho rozhovoru pre španielsky muškársky klub Pescadores Rio Arga. Zaroveň sa dostanete na stránku tohto klubu.

Interview

http://www.nahaaku.wordpress.com

S krevetami za treskou a morským pstruhom

Môj strýko patrí medzi pravidelných návštevníkov fjordov v Nórsku, kde sa schádzajú nadšení rybári z celého sveta kvôli morskému rybolovu zameranému prevažne na lov obrých tresiek. Výnimkou nie sú ani úlovky iných rýb ako killeri, morské miene či halibuty.

Tresky sú známe tým, že sú veľmi žravé ryby, no nie vždy reagujú na všetky nástrahy rovnako dobre. Otec a ja sme strýkovi na odskúšanie narobili niekoľko vzorov kreviet, ktoré sa v minulom roku veľmi dobre osvedčili. Tento rok sme to ešte vylepšili a aj keď sa jedná skôr o jednoduchšie XXL krevety veríme, že ani tento rok nesklamú.

Krevetky sú spoľahlivou nástrahou aj pre lov morských pstruhov na pobreží Dánska. Niekoľko priateľov z Mikulašskeho Muškárskeho Klubu má tento rok namierené práve do tejto destinácie a preto som svoj krevetový týždeň trošku poexprimentoval a zakončil ho niekoľkými vzormi týchto morských príšeriek.

http://www.nahaaku.wordpress.com

Juhoafrická republika plná muškárskych prekvapení 2/2

Krátka zastávka na jazerách Eikendal

Na druhú, ale kratšiu muškársku vychádzku sme sa s Markom vybrali v strede týždňa zachytať na dva rezervoáre, ktoré sa nachádzali len päť minút autom od Markovho domu v Summerset West. Jazerá sa nachádzajú v areáli vinárskej farmy Eikendal Vineyards, kde Philip, Markov švagor, má v malej dreveničke svoj muškársky obchod. Philip v zime využíva možnosť zarybniť jazerá pstruhom dúhovým a potočákom a tak si rozšíril svoj biznis o jazerá a predaj denných povolení na lov cez zimu keď sú rieky uzavreté. Muškár si v prípade záujmu môže privlastniť pstruha za štandardnú cenu za kilogram. V jazerách sa nachádzajú aj iné druhy rýb ako tilapia, black bass alebo amur, ktorý má za úlohu pozierať pomerne silne rozbujnenú vodnú vegetáciu v jazerách.

Mark si stihol ešte pred výletom naviazať niekoľko krvavočervených bobíkov a mohli sme vyraziť. Našou úlohou bolo vyloviť niekoľlko pstruhov, ktoré Philip postupne odpredával miestnym zákazníkom a tak si aspoň čiastočne kompenzoval investície do osádky jazier. Pstruhy v jazerách, ktoré sú určené na zavlažovanie viníc v teplej vode cez leto neprežijú a tak všetky museli do decembra ísť von z vody. Bol to typicky letný slnečný deň s vytrvalým extrémne silným vetrom, ktorý takmer znemožňoval akékoľvek chytanie. Podmienky boli naozaj tažké a tomu zodpovedal aj náš konečný výsledok. Každý sme za 2 hodiny chytili po jednom dúhaku približne 55 cm a každý sme ešte jedného stratili.

Kým Mark to vytrvalo skúšal s ťažkou šnúrou a krvavými bobíkmi, ja som zas lovil so suchou šnúrou a tandemom malého tungstenového čierného strimríka na konci nadväzca a na prívese s čiernym pakomárom. Obe ryby mi nakoniec zabrali na tmavého pakomára. Podvecer sa vietor začal trošku umúdrovať, ryby začali byť o poznanie aktívnejšie na hladine, no to sme už museli ísť späť. Odchádzal som však s presvedčením, že sa na toto miesto ešte raz vrátim.

Späť do mesta Ceres na tajné jazero za gigantickými dúhakmi a “veľkohubými bassmi”

Nasledujúci víkend sme s Markom naplánovali cestu späť do mesta Ceres. Tentokrát však nie navštíviť Dirka, ale stráviť víkend na farme u jeho rodičov a urobiť jeden alebo dva výlety za rybami. Jeho rodičia spravujú baliareň na ovocnej farme. Bola to pomerne rozsiahla jednopodlažná vila s dokonale ostrihaným a hustým rozsiahlym trávnikom dookola celého domu. To najfascinujejšie bolo zavlažovacie jazero situované asi 100 metrov od domu do ktorého Mark nasadil rybu big mouth bass.

Je to ryba ktorá svojou žravosťou pripomína našeho ostrieža a bola do JAR prinesená z Ameriky. Je to populárna športová ryba. Bassa som ešte nelovil a tak som sa tešil, že to na jazere vyskúšam. Dohodli sme sa, že si ráno o niečo privstaneme, aspoň teda ja, a chvíľu sa povenujeme bassovi a potom vyrazíme na tajné jazero na ďaľšiu farmu vzdialenú asi 45 minút cesty autom.

Ráno sme si teda dali rýchle raňaky, na trávniku pred domom nachystali udice a pobrali sa k jazeru. Chytali sme tak, že sme chodili po brehu a hľadali potulujúceho sa bassa. Bass zväčša zvyšuje svoju aktivitu počas teplých dní, kedy sa voda poriadne prehreje a vtedy sú dobre viditeľne pri brehu. Ráno ich však pri brehu moc nebolo a horko ťažko sme našli dve či tri ryby.

Chytal som na jedného strímra, ryby vcelku dobre reagovali na béžového strimríka, ktorý im pravdepodobne pripomínal ich mladších súrodencov. Uloviť však bassa, keď nie je vo vytržení nie je vôbec jednoduché. Kedže sa často loví na oči, muškár vidí rybu počas celej doby a často je to o hre nervov, kedže bass len zvedavo pokukáva po nastrahe a bere veľmi opatrne. Mark mi ukázal ako sa s nimi hrať a nakoniec sa mi ráno podarilo uloviť dvoch bassov.

My sme však čakali či dostname povolenie na lov na tajnom dúhakovom jazere. Toto miesto prakticky pre Afričanov neexistuje a informácie o ňom či prístup k nemu má len 30 členov jedného klubu, ktorého je Mark a vlastník farmy členom. Ja som dostal len špeciálne tiché povolenie od vlastníka farmy. Klub do tejto vody občas nasadzuje malých 10 cm dúhakov, ktoré po dorastení sú prakticky divoké ryby. Tamojšie dúhaky tam rastú ohromne rýchlo a do obrovských rozmerov. Markov rekord z tohto jazera je 7kilový dúhak. Špecifikom tohto jazera je, že je v nadmorskej výške 1400 metrov a tu dokážu pstruhy prežiť počas celého roku pretože voda ostane dostatočne studená. Nakoniec sme na potvrdenie čakali až do 10tej ráno, ale všetko klaplo a my sme mohli vyraziť.

Po príchode na farmu sme sa stretli s vlastníkom farmy, ktorý pravidelne loví na jazere. Hovoril, že rybačka je dobrá a ochotne s nami vybehol na jazero. Z brehu nám poukazoval miesta, kde bolo dobré loviť a my sme už nedočkavo nasadali do auta a mierili k miestu určenia. Opäť bol teplý slnečný deň, ktorý celkom slušne ovlažoval čertvý pomerne silný vietor. Počasie v týchto končinách je naozaj záludné a slnko poriadne hryzie, napriek pocitu, že vám je chladno. Muškári sú často z tohto dôvodu zahalení od hlavy až po päty, aby ich nespieklo slnko. Na nohy som nasadil len topánky od brodákov, v teplej vode nohavice nepotrebujete. Zvolil som suchú šnúru, na koniec ktorej som zavesil larvu šidielka a na príves mokrú variáciu bažantej nymfy (cruncher). Mark už asi druhým hodom zavesil na strímra menšieho dúhaka okolo 30cm.

Postupne sme bez záberu postupovali po vetre do trávnatejších miest. Tu sa zdalo, že asi 30 metrov od brehu bola hrana. Voda bola priezračne čistá a tak sme zabrodili čo sa dalo a snažili sa dohodiť na hranu. Asi po piatich minútach prišiel prvý záber a na mojom prívese sa ocitol tiež menší asi 30 cm dúhak. Mark odišiel a pokračoval okolo celého jazera ktoré mohlo mať obvod približne 2 km. Mne sa miesto celkom pozdávalo a tak som ostal. Trošku som si to celé vystúpal proti vetru a postupne som prehadzoval nádejné miesta. Za asi desať minút som mal ďaľšiu rybu na príves, ale opäť len rovnako veľký dúhak. Olivová larva šidielka však žiadny efekt neprinášala a tak som sa rozhodol ju vymeniť za vačší vzor strímra Matuka. Prvý hod a strímru neododolal ďaľší začiatočník. Matuka sa zdala byť dobrá voľba lebo za chvíľu mi priniesla ďaľšie dva dúhačiky. Ďaľší záber to už však môj silón nevydržal a moja jediná Matuka s olivovým bruškom bola naveky stratená. Skúsil som ju nahradiť s hnedou variáciou, ale tá mi už po zvyšok rybačky na jazere nepriniesla žiadny výsledok.

Hlavnou zložkou potravy týchto jazerách sú veľké larvy vážok a pravdepodobne aj žaby a to mohol byť dôvod prečo im môj strímer tak chutil. Keďže bolo slnečno nakoniec som sa rozhodol skúsiť štastie v miestach kde jazero malo byť podstatne hlbšie. Prehodil som na intermediálnu šnúru, no žiaden efekt sa nedostavil. Stretol som sa aj s Markom ktorý do tej doby obišiel celé jazero a ten hlásil niekoľko, ale len menších pstruhov, ktoré viacmenej “vystopoval” popri brehu. Skúsili sme to teda v hlbších miestach ešte asi polhodinu, no bez výsledku a tak sme sa rozhodli, že sa pobereme na menšie jazierko ktoré bolo priamo pod hrádzou tohto veľkého jazera. Tu nasadili len niekoľko skúšobných kusov  10 cm dúhaka asi pred rokom a pol, či prežije, a už po roku vyťiahli z tohto minijazera ryby cez kilo. Mark pokračoval v love na suchú šnúru s malým čiernym strimríkom na dlhom nadväzci, ktorého nechal poskakovať po dne. Ja som ostal verný intermediálke, čo pravdepodobne nebolo dobré rozhodnutie lebo jazero mohlo byť tak tri metre hlboké. Markova technika zabrala a po asi pol hodine zavesil dúhaka ktorý mu to odtrhol. Po asi desiatich minútach opäť zasekol rybu ktorú po slušnom boji zdolal. Výsledok jeden a pol ročného dúhaka z tohto jazera posúďte sami. Neuveriteľné!

Sám Mark len neveriacky krúti hlavou aké ryby toto jazero dokáže v tak krátkom čase vyprodukovať. Pripomeniem len, že tieto jazerá nemajú prítoky ani odtoky. Všetko sú to len zozbierané zrážkové vody zo zimy. Čas nás pomaly začal tlačiť a tak sme sa vybrali späť do mestečka Ceres. Lov na týchto jazerách však vo mne vyvolal skutočné potešenie, pretože sa lovila prakticky divoká ryba s prirodzenými muškami na priezračnej vode. Je to úplne iný zážitok ako väčšina toho čo máme možnosť zažiť v našich končinách a túto jazernú muškárinu možme Juhoafričanom skutočne len závidieť.

Na druhý deň ráno som ešte poskúšal bassy na jazere pri farme. Ryby cez deň boli o poznanie aktívnejšie a podarilo sa mi uloviť niekoľko kusov aj okolo 40 cm. Najväčší zážitok je boj tejto ryby, ktorá okrem tradičných výpadov prezentuje pre túto rybu príznačné techniky boja. Väčšie ryby častokrát pomalinky hlavou hore vystúpia pod hladinu, kde akoby zastali vo vertikálnej polohe a zrazu vyskočia nad vodu  trasúc pri tom hlavou. Je to naozaj krásny zážitok.

Na obed ma však čakala ukážka viazania pre účastníkov Majstrovstiev Juhoafrickej Republiky. Pretekári prespávali v Cerese a Mark tam dohodol, že im tam ako sprievodca ich tímu na Slovensku ukážem niekoľko vzorov múch a techník viazania, ktoré používame na Slovensku. Ukážka sa konala pred záverečným vyhodnotením a slávnostnou večerou a tak si okolo stola posadalo približne 20 pretekárov oblečených v bielych košeliach kravatách, tmavých nohaviciach, a lakovkách, a ktorí so záujmom sledovali niektoré z našich tradičných vzorov. Pravda je taká, že na potokoch a riekach, kde sa vyskytuje hlavne dúhak, ryby nie sú až tak prieberčivé a tak muškári používajú skôr väčšie a dobre viditeľné vzory múch. 18tková podenka bola preto pre mnohých dosť exotická záležitosť a nevedeli si predstaviť ako je možné vôbec sledovať takúto mušku na hladine. Ja som bol rád, že som sa mohol na tom mieste stretnúť so Stewardom Smithom, ktorý bol manažérom juniorov u nás a taktiež, že som mohol spoznať niekoľko z rodičov chalanov, ktorí sa na šampionáte u nás záčastnili. Za dve hodiny, ktoré som tam strávil prešli ako voda, no my sme sa opäť museli pobrať pretože pretekárov čakalo ukončenie pretekov a  nás večer ešte cesta späť do Cape Town.

Repete na Eikendal

Po asi týždni sa mi podarilo ešte raz zavítať na spomínané dúhakové jazerá v Eikendal. Tentokrát som sa tam vybral sám s priateľkou, no počasie bolo opäť ako cez kopirák, slnko a neuveriteľne silný vietor. Pre zmenu som to išiel skúsiť na druhé, väčšie jazero, ktoré sa vyznačovalo tým, že v ňom okrem dúhakov boli aj potočáky okolo 50 cm, ale čo bolo hlavné, ryby tu podľa Marka aj Philipa pravidelne zbierali z hladiny. Silný vietor a vlny však eliminovali aktivitu na hladine. Ráno, kým vietor nebol až tak silný, sa mi na hladine podarilo zbadať aktivitu. Zavesil som dva shutlecocky, prvý hod nasledoval okamžitý záber.

Dno na tomto jazere bolo husto prerastené trávami a riasami a tak prvé čo ryba spravila bolo, že si to nasmerovala práve do tráv. Príves sa v nich zachytil a ryba aj s muchou v papuli išli svojou cestou. Prerobil som teda nadväzec zavesil som tentokrát len jedného shuttlecocka a postupne prechytával jazero. Po chvíli sa mi podarilo skrížiť cestu dúhakovi dobre cez 50 a ten nezaváhal. Mal som ešte niekoľko záberov, no prehovoriť sa mi nepodarilo žiadnu ďaľšiu rybu.

Záver na malom potoku v Cape Town

Deň pred odchodom som ešte išiel pozrieť a pozdraviť dvoch z mladých juniorov a po ceste sme sa s Markom stavili na krátku rybačku na malom potoku, ktorý pretekal neďaleko ich domu. Tu sa nachádzali dúhačky do 30 cm. Tok bol dost zarastený a až neuveriteľne teplý. Za hodinku sa mi podarilo chytiť 3 dúhačiky hore vodou na podvesenú nymfu.  A toto už bola príjemná bodka za mojou rybačkou v Juhoafrickej Republike.

Na záver už len dodám veľké poďakovanie Markovi Kridgovi, jeho žene Heleen a Dirkovi Immelmanovi a jeho skvelej rodine za príjemné prijatie, pomoc, pohostinnosť a strávený čas počas nášho pobytu v Juhoafrickej Republike. Chcem veriť, že si to ešte jedného dňa zopakujeme. Good bye Africa!

http://www.nahaaku.wordpress.com

Októbrové ryby z mobilu

Na mobil sa mi podarilo zachytiť  pár pekných rýb z októbrových vychádzok na našich vodách. Škála bola pestrá, rybky boli zväčša chytené na francúzsku nymfu. Všetky ryby boli šetrne navrátené späť do svojho domova.

http://www.nahaaku.wordpress.com

Striebornica, Marec 2010 (MMK)

Autor: Jozef Janda

Pozícia: Tajomník

Z análov Mikulášskeho Muškárskeho Klubu (MMK)

Vlastnej akcii predchádzalo stretnutie nadržaných členov MMK, kde inde, než v klubovni. Keď som naše stretnutie oznamoval vedúcej pani Halamovej a jej dcére, nedalo sa nevidieť zdesenie v ich očiach a kropaje studeného potu na čele. Naša posledná nevinná besiedka pri rozlúčke so starým rokom asi ešte neupadla do zabudnutia. Ani moje tvrdenie, že sa jedná len o krátke pracovné stretnutie členov MMK, farbu do tvárí obom ženám nevrátilo a vrávoravým krokom sa vzdialili do priestorov prevádzky, kam som nemohol.
Večer 12.marca sme sa stretli Ičko, Hrobár, Vlado st., Predseda a ja (Tajomník). Rokovanie začalo o termíne a o lokalite, ale vďaka Hrobárovi, ako väčšinou sme už za chvíľu zdolávali obrovské lipne vo švédsku, potom sme prešli na šťuky, aby sme vzápätí lovili kapitálne pstruhy na Novom Zélande a odtiaľ sme si skočili na tajmeny do Mongolska a na tresky do Nórska. Do diskúsie sa skoro nezápájal Predseda. Najprv preto, že bol hladný a zoslabnutý a potom pretože zjedol steak pre sedem hladných poliakov na týždeň, zasa dostal útlm. Preto nič nehovoril, ale na jeho slová aj tak nakoniec došlo. Čas pokročil, keď sa nám podarilo vrátiť Hrobára späť na Slovensko a k tomu, prečo sme sa vlastne zišli. Z dvoch návrhov čím bola Striebornica a Skalička, sme sa rozhodli pre Striebornicu, kde sa minulý rok, ako tvrdil Vlado st., doslova uchytal. V priebehu týždňa sa nám podarilo dohodnúť sa aj na termíne a konečnej zostave.
Je sobota 27.3. o 5,00 hod. Ičko ma nakladá a postupne priberáme Chroustíka, Vlada st. a nakoniec nášho Predsedu, pre ktorého je táto výprava premiérou, čo potvrdil vytiahnutím skvelej hruškovice a tak patrične zapadol.
Naša klubová mercedeska šliapala ako hodinky a tak ona spolu s naším vodičom Ičkom hltali statočne kilometre a naftu do Piešťan a my ostatní sme statočne hltali obsah fleše a mysleli sme na kamarátov, ktorí zostali bez vychádzok doma pri manželkách, ako im je dobre, zatiaľ, čo my musíme obetovať svoje pečienky v záujme klubu a ešte nás čaká aj drina pri zdolávaní úlovkov, no ale čo keď už sme raz takí obetaví dobráci.
Okolo ôsmej sme na mieste. Ja s Ičkom vybaľujeme vercajk, zatiaľ, čo ostatní členovi elitného výberu MMK vybalili ďalšie štyri fľaše hruškovice a iných dobrôt. Pofukoval čerstvý vetrík, ale na prvý pohľad bolo vidieť, že s touto batériou “termosiek” nám zima nebude. A za celé dva dni ani nebola. Za desať Euro sme si kúpili povolenky, ešte sme niečo zhltli, najvyžšie tempo nasadil Ičko, mal abstinenčný deficit počas šoférovania, ale je to reprezentant a za chvíľu nás mal, ba aj nás predbehol a po dvoch hodinách lovu a jednej rybe na udici to zapichol znova za volant, ale bez naštartovaného motora a s ústami dokorán chytal muchy. Niekto vyhlásil preteky. Viem len, že ja som to nebol, lebo som ešte nemal ani ťuk a rovnako tak aj Vlado.
Nikto nebol ospravedlnený, ani vylúčený aj keď zásada o tréningu na pretekárskej trati nebola všetkými dodržaná, keďže Ičko navštívil jazero pred pretekom dvakrát, ale nemal managera a tak chytil iba nádchu a preto sme pre dosiahnuté výsledky sme tento tréning anulovali.
Pravidlá neboli spresnené a tak na samom začiatku viedol Ičko (ešte kým neodpadol do útrob mercedesky). Darmo reprezentant sa nezaprie. Všetci chytali duháky, ale reprezentant pridal aj kapra a na tajnú muchu (ani dodnes ju neprezradil) chytil aj žabu a musel som mu ju zarátať, lebo bola chytená v hlavovej časti rovno medzi nohami.
Najlepšie išlo Predsedovi, ktorý s vedeckou precíznosťou učil strímre plávať a mal už štyri ryby, keď som zavrhol Vladom ospievané pakoše a dal som tiež strímre a do večera som chytil päť rýb. Najkrajšiu a najväčšiu rybu chytil Chroustík. Duhák štyridsaťdeväť a s nádherne vykrúteným neresovým hákom spodnej čeľuste. Ostatné ryby boli všetky od 30 do 40 cm. Pohodlne sme sa naobedovali na terase hotela Striebornica. Vyprážaný syr s hranolkami na motorovom oleji, ale aj iné dobroty do nás padali ako Nemci do bunkra. Najlepšie nám chutil tekutý chlieb aj sa tohto božieho daru skonzumovalo požehnane. Darmo sme Slovania a kresťania navyše…
Počasie nám žičilo a jediné, čo sme nemali bolo ubytovanie, ale Ičko nás ukľudňoval, že ubytko nie je problém, čo nakoniec aj bola pravda. Najväčší problém sme mali nájsť vytelefonovaný penzión ANNA, navyše keď bystrozraký Chroustík (asi málo pretieral zrak) čítal ANNA ako ARNA a v Moravanoch taký penzión nikto nepoznal. Konečne sme na mieste. Vedúca nás ubytovala, dcéru nemala a tak nám zapla len ústredné kúrenie, ale zato mala spoločenskú miestnosť s výčapom, čo sme privítali a pri večeri zapíjali slaninku, klobásky a syrček hrdzavou vodou s bielou čiapočkou, samozrejme prekladanou našou tradičnou klubovou špecialitou. Za dvanásť Euro ubytko na úrovni a po pivku preloženom výdatne hruškou a slivkou sme už hučali lepšie ako ústredné kúrenie. Pív sa vypilo dosť, pretože v pive je málo vitamínov, čo treba vykompenzovať množstvom, alebo si to zdôvodniť inak. Večer sme statočne strávili v spomienkach na neprítomných kamarátov a zodpovedne sme im pripíjali na zdravie “banujúc”, že nás ráno manželky nežne nezobudia raňajkami do postele, ale ako kamaráti sme im to zo srdca a nezištne priali. Každý má právo sa slobodne rozhodnúť ako vyriešiť dilemu ženáča: “Ísť von a pozerať na to, čo nemôžem pretiahnuť, alebo zostať doma a pretiahnuť, na čo sa nemôžem pozerať.”… My sme dôsledne uplatňovali klubové “všade dobre, tak čo doma…” a kalich horkosti odlúčenia, nepohodlia a odriekania sme dopili doslova aj do písmena až do dna.
Ráno vstávame bez rozcvičky, aby sa nám nestalo, že kto cvičí zomrie zdravší a navyše sa nám podarilo poopraviť múdrosť, že zlozvyk piť večer alkohol vedie k užitočnému zvyku piť ráno minerálku, sme nahradili tým, že večerné pitie alkoholu sme ráno vylepšili slivovicou, čím sme nahradili aj čistenie zubov. O ôsmej odchádzame na hotel, kupujeme povolenky a druhý deň pretekov začína. Znova je najlepší Predseda a má znova štyri ryby, aj Ičko už čosi chytil, rovnako tak aj Chroustík, len my s Vladom nič. Ale do večera je ešte ďaleko a nádej zomiera ako posledná. Konečne to prišlo, Montana, viva a zelenožltý blob slávia úspech. Dokonca som jednu chvíľu prechytal aj Predsedu, ale nakoniec sme skončili remízou s jedenástimi rybami a tak predseda bol prvý a ja som vo funkcionárskom preteku obsadil druhé miesto, čo bolo jasné už predom. Poradie bolo totiž dané zastávanou funkciou v klube a počet olovených rýb mal na poradie len kozmetický vplyv.
Počasie bolo chladnejšie než včera a aj vietor bol o čosi silnejší a tak vykurovacie médium rýchlo mizlo v spaľovacích kotloch. Po obede sa začalo piť po ulovení ryby a tie začali žrať ako besné a už sme ani každú ulovenú rybu nestíhali a nevládali zapiť, ja som sa osobne už tešil na koniec preteku. Cítil som a nebol som sám, ako sa môj krok stáva plavným a každé podobratie ryby mohlo skončiť predveľkonočnou kúpačkou. A prišiel koniec. Balíme a vraciame sa vyšportovaní do lona našich rodín. Pred Liptovom nám Ičko ešte zastal u Rajčianky na kapurkovú potom už šup ho domkov. Aj keď za dva dni sa nepochytalo priveľa úlovkov bola to vydarená akcia a Tí, čo ju absolvovali mi isto dajú za pravdu, že stála za to ja za opakovanie. Každému sa podarilo chytiť rybu, (reprezentantom aj žabu) čo nie je smola, pretože smola je chytiť kvapavku a to ešte na Medarda… “Kto vie, … vie, kto nevie … preteká!” Potvrdil mi to aj Hrobár, keď mi povedal že jeho najväčším koníčkom je muškárenie, len nepochopím, prečo sa to potom ešte nenaučil? To je žart, nebite ma prosím …, viete, že som duševne a telesne slabý.

Váš Tajomník

Ďaľšie foto z výletu s priateľmi zo Španielska v SR

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.